Anjel

Spýtalo sa dieťa:

Prečo má každý anjela?

Od kolísky mi leta,

skrehnuté ruky zohrieva.

Odkiaľ má také nápady?

Nikto sa naňho neopýtal.

Ani nikomu nevadil,

ani si s nikým nepotykal.

Človek sa sám niesť ľúbi,

povedal som malému.

To je neduh ľudí.

Platí pre muža

i pre ženu.

Človek je pán tvorstva.

Nie je ideál.

Neraz pochybí rýchlo,

zostra.

Kto sa má na to pozerať?

Tak prečo anjel nezakročí?,

ozvalo sa z malého.

Nenaznačí,

že perly nivočí

– že dobré nerozozná

od zlého?

Jednoduché to nie je,

ako sa to zdá.

Anjel síce bdie

nad nami,

no musí sa prizerať.

Keď Boh vyhnal ľudí z raja,

nenechal ich len tak.

Pre anjelov strážnych

nebo otváral

a nám dal iba ľudský zrak.

Nikto nikde

nevidel anjela s krídlami.

Hoci tu sú,

ešte ktosi príde

– kto drží ruku nad nami.

Nerozumiem,

ako je to teda

- čo mi chceš povedať?

Koho poslal z neba?

Anjel stačil pri nás stáť.

Keď vyhnanci utekali z raja,

obohatil zem

skrz priateľov.

Božského tvora,

ktorý spája

– celou človečou alejou.

Krídla nemajú,

Na čo by im boli?

Druhým skrášlia náladu,

osušia oči

v bôli.

Ľudia to s priateľmi dokážu,

hoci raj už nieto.

Len oni

spravia z púšte oázu,

zo zimy zasa leto.

Sú svetlá v tuneli,

skríkol chlapec malý.

Aj priatelia sú anjeli.

Hrdinovia smelí.

Len sme ich takto nepoznali.

Ten,

kto mi ruky zohrieval,

vôbec som ho nevidel.

Nevšimol som si taký detail

– bol to anjel bez krídel.