Človečina

08.09.2024

Kedysi dávno,

na začiatku asi.

Neboli času obrysy.

Hlasy žiadne pod nebom,

či človečie masy.

Boh vkročil do raja,

zvolal

na človeka:

Čo vystrájaš?

Nevidím ťa zďaleka?

Počkaj, daj mi snahy.

Som poskrývaný,

nahý stojím za kríkom

- bola tu Eva s jablkom.

Zahanbený z kraja

musím sa zaodieť.

Ako vládca raja,

podmaňujem si tu svet.

Ty si jedol zo stromu,

z ktorého je zakázané?

Prečo si sa poddal

zlomu?

Všetko si mal nachystané.

Chránil som ťa, povedz!

Všetko bolo na dlani.

Nezvládol si jedinú vec

– nejesť

zo stromu poznaní.

Je nám dobre,

to som badal.

Ulahodíš každému.

Prišla žena,

čo si mi dal

a núkala mi odmenu.

Vraj ľudia budú lepší, hovoria.

Takí jak ty, Pane.

Prišlo mi vhod

a dala mi plod.

Nevediac, že čo sa stane.

Čo si to spravila,

žena?

Nepočula si bože slová?

Ovocie je veľká cena.

Pozerajte sa naň

zdola!

Chcela som tak,

ako si mi kázal.

No prišiel had,

a stále naň ma

navádzal.

Povedal:

Jedz a daj mužovi,

Pán vám nedovďačí!

Boli by ste boží,

no kŕmi vás

klamstvom a bodľačím.

Vravela som mu nie.

No nedal si povedať,

Slová boli lákavé.

Dookola a znova.

Kde si had?

Pokúšal si človeka?

Po bruchu hltaj prach

a človek?

Začneš nariekať.

Robiť budeš ako v úli,

by ste hladom nezhynuli.

Žena,

roď v krvi-bolestiach

a nepriateľ budeš s hadom.

Story ide ďalej,

Padáme, vstávame nahor.

V sebe nádej

z túžby malej,

sem-tam hriech sa vkradol.

Hľadajúci premeny,

s kompasom raja.

To sme celí my,

ľudstvo života.

– z chýb stroskotá,

potom sa kajá.