Duše

Už sme prehrali?

Rátajú sa životy.

Všetko pôjde pomaly,

minuli sa istoty.

Bude mier?

Úprimnú sústrasť.

Bitevné polia

nie sú kvetom zdobené.

Stiekli z krvi.

Ako dážď.

Všetko mŕtve vošlo do zeme.

Nežialime prví,

no jedno vieme.

Hoci nás drví súcit,

nezhynieme z krvi.

Možno prejde čas,

dokiaľ ktosi

za rukáv ťa poťahá.

Ukáže nebo a more krás.

Oba bosí

a bárka naša odpláva.

Raz peklo horí,

raz sme hore

osud máme kľukatý.

Preplávajme dvaja more.

V vzdore osudu?

Plavbou, ktorá sa oplatí.

Neprídu boje prehrané,

z duše nezostanú šrapnely.

By nezažila sklamanie

a nezostala v závane

tulákom osamelým.

By netrpela smútkom

– zasa pichľavým,

čo ako tŕnie zahatá život?

Veď na tvári má nosiť úsmev

snívať o krásach

odvážlivo.

Čaká na skromnosti

– pohľad vľúdny.

Na pohladenie v objatí.

Tak na to nezabudni,

prosím.

Veď našli sme sa rovnakí.

Nie sme na samotu odsúdení.

Taký verdikt

niekto vzniesol?

A keby som nebol bez viny,

– len za ruky môcť kráčať

po zemi

a skrýval srdcové eso.