More mora

Len voda pod nebom,

ale moc máva.

Badáme večerom,

keď slnce pochováva.

Skryje ho do vĺn.

Vysilené,

poslušne sa kloní.

Vieme,

kto bude pánom zeme.

Nezhynieme.

Príde ráno

ako na koni.

Berie lúče večerom,

na svitaní ich vráti.

Každé je dychberúce.

Vyplaví ho,

či stratí?

Nie len slnko ťahá,

Človek stredozeme

si tam cestu razí.

Lebo máva morské práva

a preto sa neobáva.

Zavíta do oázy.

Vezme morský pas,

venuje pamiatku.

Vkročí na pláž,

otlačí stopu

ako pečiatku.

Ponorí sa do tyrkysu,

do trblietavej vlny.

Tam mu modré z mora znesú.

Ako noblesnú noblesu,

sny si plní.

More ťahá tých,

čo mu rozumejú.

Pošuškajú tajnosti.

Posadia sa k brehu

a vylieči dušu do kosti.

Ako albatros ich dvíha

Vyplaví z hláv

obáv more.

Odkryje

more dôvodov

objaviť svetlo na obzore.