Ticho po búrke

Lejaky sa vyzúrili,

ticho po funuse.

Strach zmizol

keď sa oblak

pratať musel.

Dnuka poskrývaní.

Zalezení ako potkany.

Nemali sme tromfy,

postaviť sa

do rany.

Vraždilo sa v čierňave.

Čo sa nebránilo, vyplienili.

Kto zostal na tráve,

nemal eso v rukáve.

Prišiel o život,

nevrátil sa živý.

Až lúče

skončili drámu,

tasili meče ohnivé.

Nevídanú búrku pokorili.

Vyhrali

v tichej presile.

Vyštvali ju

ako zver,

len čertí chvost sa metal.

Za svitu zutekala na sever,

zjazvená lúčmi leta.

Nech si zapamätá.

Smršť pominula

a čo teraz

– či ešte ktosi zaťuká?

Ťažko sa dýcha,

do hláv hrôza zbieha.

Hoci už nikto neumiera,

bojazlivé sú tichá

po búrkach.

I neškodné sú.

Vyčistili ryhy

i vietor nový vzišiel.

Prevrátili list na okamihy,

stvorené pre otvorenú myseľ.

Vyhrávajú farbami,

jedna veselšia, než druhá.

Vdýchli pokoj strápenému kraju.

Kde búrka prehrala,

vyšla dúha.