Za babie leto

Píšem prstom do vetra,

lístie stromov opadne.

Čakám, či poletia

nenápadne nápadné

– pavučinky malé.

Záhadné.

Utkané vzdušné okrasy

bodku píšu páľavám.

Závet leta jeseň vzala si,

odrobiny lúčov rozdáva.

Krotí mocnára slnko,

rozžhavenej zemi uľaví.

Náruč otvára.

Dokorán.

Vdýchla pokoj do tvárí.

Krajinu šatí do zlata,

chcela by ohromiť.

Odkiaľ je taká bohatá –

Vari má prútik čarovný?

Maskuje sa leta obrazmi.

Kto ho ešte nájde?

Bude to problém,

zdá sa mi.

Vyčarí svoje.

Babie.

Sťahuje slnku oponu,

augustové čísla

skončili.

Nastal čas podriadiť sa zákonu

o strohých stromoch

– v žltom civili.

O neskorých ránach,

Zaskočia.

Zatrasú dychom studeným.

Miznú zelené úbočia,

náhli slnko ku zemi.

Jeseň sa s letom pozdraví

a ono tajomno

vysiela telegramy z pavučín

s odkazom rozlúčiť sa

– slobodno.

Píšem do sviežeho vetra,

našiel si ma

- modlitbu za babie letá.

Nech na nebesia vznetá

– ako pavučina.