Čo sa v novom roku nikdy nestane (fejtón)

Dopilo sa známe šumivé víno. Samozrejme, v klame, že šampanské. Dozneli delobuchy a znovu prišla tá hrozná témička. Novoročné predsavzatia.

Treba vraj urobiť hrubú čiaru. Vec, ktorá na konci roka úspešne otravuje rodinnú pohodu. Nakladáte si šalát, rybu. Alebo jete vianočné koláčiky a musíte navnímať reči o hecovačkách.

Má niekto ešte vôbec s nimi skúsenosť? Podarilo sa ich rok dodržať? Ruku na srdce. Na Vianoce je o nich kopa rečí. V televízii či na weboch sa dozvedáme návody, ako a čo je dobré zobrať si pred seba. Predsavziať. Keď vám o tom pília uši pri bohatom stole, netreba dvakrát hádať, čo si pred seba vezmete. Je to tak.

A nepoznám ani ľudí, ktorí by sa nimi pochvastali. Predháňali. Ani medzi rečou. Roky. Takže je to jasné. Novoročné predsavzatia sú ako Columbova žena. Alebo Kolumbova? Vlastne je to jedno. Nikto ich nevidel. Alebo ako ľudová múdrosť o pohostinných Slovákoch. Nikto ich nevidel.

Alebo je to ako s povinnou jazdou, keď vám k sviatku žičia božie požehnanie. Ani to nikto nevidel. A keď áno, prejaví sa len vtedy - ako aj tie predsavzatia - pokiaľ sa k niečomu prospešnému sami dokopete. Čosi v zmysle: pomôž si človeče, tak aj Pánboh.

Prosím. Ambície treba mať vždy. Vysoké i malé. Hlasné i tajné. Sú zdravé a najmä ambície vyznievajú pred druhými tak vznešene. Predsavzatia sú mŕtve. Nech žijú nové predsavzatia.

Ambície, méty, predsavzatia veľké?

V novom roku aspoň desať daj!

Resty stoja, tak pridaj aj frajerke.

Začni za svitania, ako ranostaj.